Profesionálny parašutista rozpráva, ako sa prax tohto športu začala. "Kedysi som sa venoval športovému parašutizmu a pri jednej príležitosti som si položil otázku: Čo by sa stalo, keby sa prvý zvon neotvoril a ja by som musel zatiahnuť núdzový zvon?" Nikdy sa to nestalo a mal som pochybnosti, či budem schopný reagovať. Jedného dňa som sa rozhodol túto situáciu vyprovokovať. Schválne som teda začal zle poskladať padák a vrhol som sa raz, dvakrát, trikrát, štyrikrát, ale vždy to opuchlo, až nakoniec, šiesty raz popoludní, som dostal, čo som chcel: kapota sa nerozvinula. Namiesto otvorenia núdzového na mieste som prišiel na to, že urobím trochu voľný pád. Po pár sekundách som spustil nivelačný prístroj a otvoril núdzový padák, bol som veľmi spokojný ... “
"Jednou pravou rukou uchopím malú korisť a vložím špičku ľavej nohy do malého zárezu, ktorý voda vytesala do steny." Druhou rukou ledva dosiahnem dieru, do ktorej vchádzajú iba končeky prstov. Visím iba pred nimi a musím prekonať sám seba, aby som dosiahol malú prísnosť, ktorú predstavuje táto extra olovená stena. Pred vyjadrením stúpania pohyby psychicky opakujem niekoľkokrát. Keď príde čas, natriem si ruky magnéziovým práškom, aby mi pot nekĺzal.